Dobrý deň, počúvate podcast venovaný všetkým pacientom so clerosis multiplex a ich rodinným príslušníkom. Dnešný diel podcastu je venovaný téme „Keď emócie útočia. Podcast pre Vás spracovala klinická psychologička, Alena Bednárová.

Dobrý deň, prajem všetkým poslucháčom príjemný deň, volám sa Alena Bednárová, pracujem ako klinická psychologička, a dnes Vám priblížim tému, ktorá sa nevyhýba nikomu z nás, ktorá nás často pohlcuje a radi by sme nad ňou mali viac kontroly. Ide o emócie.

Gustáv JUNG, zakladateľ analytickej psychológie, opisuje emócie takto: „Emócia je tá vec, ktorá nás unáša a je nákazlivá.“ Každý človek sa naučil zvládať len tie situácie, s ktorými sa už stretol, ktoré sa zmestia do repertoáru jeho skúsenosti v kontakte s okolím aj so sebou samým. To že nestačí určitú situáciu len „nejako“ zvládnuť, je nám všetkým jasné. Dôležitá je aj forma zvládnutia, ktorá zodpovedá našej sebapredstave, nášmu sebavnímaniu, tomu, za čím si stojíme a začo sme ochotní niesť zodpovednosť.

Začnime pri pátraní po otázke, ako čo najlepšie zvládnuť naše každodenné emócie od samého počiatku. Ak sa dieťa nenaučí odporovať, vystaviť sa konfliktu, postaviť vlastný pocit a názor proti názoru rodičov, presadzovať v diskusii alebo hádke tento názorový stret, niekedy ho vyhrať a inokedy prehrať, tak toto dieťa buď úplne potlačí pocity frustrácie, odporu, zlosti, sklamania, alebo ich ani nevyvinie a nediferencuje. Problémom je, že my už nie sme deti, a musíme chtiac či nechtiac zvládať a riešiť každodenné ťažkosti života a naučiť sa pracovať aj s konfliktom, či vonkajším, alebo vnútorným, pretože sa zdá, že tá detská stratégia potlačenia alebo chýbanie, resp. ignorácie emócií sa nejaví ako dlhodobo výhodná pre náš organizmus.

V ambulancii mám denne ľudí, ktorí majú výrazné ťažkosti emócie vôbec pomenovať, alebo ich nejako hlbšie popísať. Poďme si teda posvietiť na to, prečo je s nimi toľko starostí.
Pocity – napríklad zloba, agresia, chuť sa pomstiť, závisť, žiarlivosť - to všetko sú emócie s normálnou signálnou funkciou, a samy osebe nie sú patologické. Práve naopak, ich absencia alebo potlačenie môžu byť nebezpečné, rovnako ako keby sme nevnímali strach alebo bolesť a nedokázali tak reagovať na hroziace nebezpečenstvo.

Čo sa však deje s nami, ako reagujeme na emočne vypäté situácie, resp. na vnútorný psychický konflikt? Kedy je lepšie spoľahnúť sa na racio, nechať prevážiť rozum, a kedy je vhodné dať emóciám priestor? Ktoré reakcie sú primerané a ktoré už hraničia s neurózou alebo inou dysreguláciou? ...Či zdravý, alebo chorý človek, sme tvorení Jednotou tela a mysle, čiže akékoľvek rozdelenie na telesnú a duševnú zložku a ďalej na rozum a cit sú umelé, pretože vo všetkých situáciách a v každej molekule nášho ja sme jedným organizmom, 1 celistvým organizmom. Aj v zdraví aj v ochorení máme nejakú náladu, nejakú životnú, pracovnú, sociálnu situáciu a nejaký telesný a emočný stav.

Telo reaguje na rôzne záťažové situácie ešte skôr a rýchlejšie, spontánnejšie ako duša, reaguje práve napätím a uvoľnením, odpovedá, nesie známky preťaženia, utrpenia, krváca, plače, volá o pomoc alebo rezignuje, ale jedným slovom – komunikuje. A my mu musíme načúvať. Ak by bolo naše prežívanie len výrazne citové, emočné, bez dostatočného racionálneho filtra, oveľa intenzívnejšie by sme vnímali všetky impulzy, ktoré by sa nám diali, spolucítili by sme s každým všetky záchvevy jeho emócií, rúcali sa pod nimi, prežívali rôzne drámy a ťažko ohraničovali štruktúru poriadku a hierarchie u nás samých aj okolo nás, čo by viedlo k chaosu a totálnemu zmätku.

Na druhej strane náš rozum nás upozorňuje, že je potrebné na situáciu reagovať správaním, v ktorom sa musíme naučiť monitorovať, čo sa v nás deje: telesne, emočne aj myšlienkovo a všetky tieto vnemy integrovať, vnútorne prežiť, spracovať a kognitívne aj intuitívne čo najvhodnejšie reagovať.

Každé telesné prežívanie vedie k citovej reakcií a každá citová reakcia je spojená s telesnou. Ani jedny ani druhé, čiže ani emócie ani racio nie sú pod našou stopercentnou kontrolou, a nám o to často ide, totiž aby všetko perfektne fungovalo. Silná kontrola však niekedy ide na úkor spontánnosti a uvoľnenia, či vo vzťahu k druhým, alebo k nášmu vlastnému citovému životu. Ako šťastná sa nejaví ani úplná reštrikcia pocitov, ich potláčanie, ale ani neregulovaná ventilácia. Byť desivo úprimným a vyjadriť v medziľudských vzťahoch bez cenzúry všetko, čo cítim a na čo myslím, by asi nebolo zárukou dlhotrvajúcich vzťahov. Rovnako opačný pól úplného potlačenia by sa skôr či neskôr hlásil o slovo v inej forme, či skôr deformácii. A psychosomatickí pacienti sa často pohybujú medzi týmito dvoma extrémami.

Poďme sa teda pozrieť na to, či existuje nejaká rozumná zlatá stredná cesta. Som presvedčená o tom, že človek nemôže za to, aké mal detstvo, akých mal rodičov, ako bol vychovávaný, či bol emočne traumatizovaný, či bol alebo nebol vedený k riešeniu a prekonávaniu problémov a nepríjemností. Napriek tomu, by sa zrelý dospelý človek mal byť schopný nad svojimi životným štýlom a zaužívaným spôsobom reagovania zamyslieť, a uvedomiť si, že je koniec koncov predsa len tvorcom svojho šťastia či nešťastia.

Prečo je také dôležité vnímať svoje emócie? Veľmi skratkovite môžeme povedať, že keď z nejakých dôvodov nie je psychická reakcia možná, organizmus sa dostáva do stavu núdze a použije práve telo, aby riešilo nejaký konflikt alebo problém zaňho. To potom znamená, že psychosomaticky ladené ochorenie, ktorým SM zaručene je, nás na niečo upozorňuje, a to často na situácie, ktorým sa:
1.buď nevedomky vyhýbame,
2.alebo si nejakú záťaž ani neuvedomujeme či nepripúšťame,
3.alebo nezáujmom o naše telesné či duševné prežívanie pripravujeme telo o dostatočný oddych, dočerpávanie síl a celkovo záujem o seba samého.

Ako teda vhodne narábať s emóciami tak, aby nám boli dobrým sluhom a nie zlým pánom?

1. Prvé pravidlo je: Nečakajme, až nás emócie zaplavia. Psychohygiena slúži ako dobrá prevencia proti negatívnym emóciám a ako podpora pri zvládaní emočne vypätých situácii. Starajte sa o svoju psychickú rovnováhu vedome a každý deň. Jednoduché techniky psychohygieny sú: môžete si napríklad každý deň na lístoček napísať vec, za ktorú ste vďační a hodiť tento lístok do 5 l pohára. Môžete si zaviesť slovníček, do ktorého si vždy večer napíšete, čo Vás potešilo. Tento zošitok šťastia Vám bude dobrým pomocníkom, ak dni zošednú a Vy budete naladení melancholicky. Môžete sí písať denník. Môžete si vyhradiť železne pravidelný čas na relaxáciu. Pestovať koníčky. Dýchať. Hospodárne narábať s časom. Vyberte si jednu z týchto možností a robte ju. Každý deň 3O dní po sebe, kým sa nestane rutinou. Je to skvelá ventilácia emócií a fokusovanie sa skôr na ich pozitívne aspekty.

2. Po druhé: Nesnažte sa emócie potlačiť, čím väčší tlak, tým väčší odpor. Prijmite emóciu a pozorujte ju s odstupom, ako by ste ju natáčali na video, pamätajte, že emócia je cenným signálom. S emóciou sa nemusíte stotožniť. Zaregistrujte ju, pomenujte, nechajte ju ale prísť a odísť. Emócie zvyčajne nemajú dlhé trvanie a ich intenzita sa rýchlo mení. Napríklad cítim hnev, som zaplavená hnevom. Emócie, ako sme si vysvetlili, prežívame vo veľmi úzkom spojení s telom. Môžeme cítiť, ako podvedome zatíname zuby alebo päste, ako nám stuhnú svaly, cítime tlak vhlave, pulzujúce spánky. Emócie sú navyše niekedy klamlivé, spomínaný hnev, keď tento pocit pozorujeme dôkladnejšie, zistíme, že je to maskovaný strach alebo bezmoc. Čím viac si budete uvedomovať jednotlivé vrstvy svojich emócií, tým výraznejší bude váš pocit moci a kontroly nad nimi.

3. Poznajte spúšťače, situácie, ľudí, reakcie, ktoré štartujú so stopercentnou spoľahlivosťou vašu ne-náladu. V momente, kedy ich máte uchopené, darí sa vám lepšie sledovať emóciu od úplného začiatku, a dlhšie si tak uchováte racionálne myslenie. Ešte lepšie varianta je spúšťačom predchádzať. (Takže ísť do práce radšej o 20 min. skôr, aby som sa vyhla dopravnej špičke, ktorá ma vie rozhodiť, pretože ma dostane pod nenávidený časový tlak)

4. Pomôžte si vizualizáciou. Symbolom pre emócie býva v mnohých kultúrach napríklad voda. Predstavte si umývadlo alebo vaňu plnú vody, vyberte zátku – to je ten pomyselný spúšťač, a voda, čiže vaša emócia, môže odtekať, ale urobí sa pritom vír. Je dôležité nenechať sa vírom spláchnuť, čiže emočne uniesť, ale zostať na okraji víru, (ktorý môže mať svoju silu), a počkať, kým voda odtečie.

5. Stop technika. Občas sa nám myšlienky na určitú situáciu neústupčivo vracajú a vždy nanovo v nás vybuchujú pocity krivdy, ľútosti, hnevu a podobne. Lenže my sme napríklad v práci, a riešiť rannú hádku s partnerom skrz jej neustále analyzovanie, premieľanie zvyčajne k ničomu nevedie, leda sa rozrušíme ešte viac. Tu pomôže hlasná (alebo tichá, ale rázna) veta: Stop, budem sa tomu venovať neskôr. Môžete, ale nemusíte, si vyhradiť presný čas, kedy neskôr. Ak bude intenzita emócie ešte aj v tomto čase silná, venujte sa jej. Ak nie, nechajte ju odplynúť a už sa ňou nezaoberajte.

V ďalšom dieli budeme na našej ceste za hľadaním duševnej pohody a stability pokračovať, a sústredíme sa na techniky, ktoré nielen regulujú a balansujú naše emócie, ale z dlhodobého hľadiska sa významne podieľajú na znižovaní stresu a zvyšovaní frustračnej tolerancie...

Kompletný prepis podcastu nájdete na webstránke www.webakademia.sk v časti laická verejnosť pod podcastom Neurológia.

Dnešnú tému podporila spoločnosť MERCK.

SK/NONNI/1119/0004